Zaujímavým obdobím na fotenie vo voľnej prírode je jeseň a práve to bol dôvod, aby sme v prvom roku našej činnosti naplánovali hrebeňovku po Malej Fatre. Pôvodný termín z októbra sme však boli nútení presunúť na september z dôvodu neustále sa skracujúceho času na fotenie počas dňa, ktorý sme až tak pri našich plánoch na tento rok celkom dobre neodhadli a bolo nevyhnutné spraviť zmenu. A tak padlo rozhodnutie že táto akcia v Malej Fatre bude uskutočnená 18. septembra. Podaktorí len prvý krát ale o to s väčšou túžbou byť tam a mať možnosť niečo parádne nafotiť a pokochať sa prírodou.

Je škoda, že účasť nebola vysoká, ale mnohí na to mali dôvody a zväčša to nie každému vyjde. Náš zámer bol jasný, vyraziť skoro ráno a byť pred východom slnka na hrebeni. Štart bol vcelku svižný a ráno o 2:30 hod. sa celá naša trojčlenná expedícia vydala na cestu, ktorá autom do Štefanovej (miesta nášho štartu) trvala po starej ceste na Žilinu niečo vyše hodinky. Po krátkej príprave sme o 3:40 hod. vyrazili v smere po modrej značke na chatu na Grúni (989 m.n.m.). Začiatok našej cesty bol trošku rozpačitý, nakoľko sme hneď po pár prvých prejdených metroch stratili značku a spravili sme si asi o 400m viac. Znova sme sa teda vrátili späť na náš štart a začali šlapať znova. Ďalej sme pokračovali s baterkami po hustej hore a toto dobrodružstvo malo slušný náboj adrenalínu. Je treba pripomenúť, že bez bez bateriek sa v týchto nočných horách nedal spraviť ani krok. Deň predtým výdatne pršalo a bolo to poznať aj na teréne. Na chvíľku sme si pri totálnej tme vychutnali ticho lesa a započúvali sa do jeho zvukov, ktoré zneli miestami vskutku záhadne. Netrvalo ani hodinku a náš prvý cieľ bol na dohľad. Bez zbytočných prestojov sme pokračovali v ceste pretože dostať sa na Poludňový grúň (1250 m.n.m.) bolo našim prvým hrebeňovým cieľom. Po úvodných niekoľko sto metroch to nevyzeralo problémovo, no zo zvyšujúcim sa sklonom zjazdovky začali pribúdať zábavné kĺzačkové variácie s baterkou v ruke. Blato a tráva robili svoje a v niektorých miestach sa človek skôr pohyboval vzad ako vpred a častokrát sa podarilo rukami pohľadkať zem. Akotak sa nám podarilo vystúpať až na vrchol zjazdovky a tak sme sa ocitli na malofatranskom hrebeni, kde sa nám v plnej kráse ukázala jeho južná strana s nádhernou oblačnosťou tesne nad krajinou Turca a Liptova. Náš zámer fotiť východovku však nevyšiel , pretože slnko by bolo aj tak pod hrubou oblačnosťou.  Preto padlo rýchle rozhodnutie presunúť sa po hrebeni až na Chleb (1646 m.n.m.) a tam vyčkať na lepšie svetlo.

Cesta po hrebeni ubiehala svižne a nebolo to až tak náročné ako predošlé stúpanie. Celou cestou po hrebeni sme nestretli ani živú dušu, len sem tam nám zasvieval dáky vtáčik. Ďaleko na moravskej strane už bolo časom vidieť krásnu modrú oblohu, ale na slnečný deň to ešte aj tak nevyzeralo. Po krátkom občerstvení a doplnení energie bola jasné, že času máme nazvyš a tak sme pokračovali cez Snilovské sedlo ešte aj na Veľký Kriváň (1709 m.n.m.), čo sa napokon ukázalo ako veľmi dobrá voľba, pretože oblačnosť sa asi po dvadsiatich minútach začala veľmi rýchlo trhať. Nám sa pritom naskytol prekrásny pohľad na slnkom zaliaty celý malofatranský hrebeň a slnkom zaliate kopce oživili náš celý deň a hneď sme aj zabudli na škaredé ráno. Poopätovnom rýchlom občerstvení a doplnení tekutín nasledovalo prvé fotenie, kde sa pred nami odohrávalo divadelné predstavenie svetla a oblakov, ktoré by bol človek schopný pozorovať dlhé hodiny. S pribúdajúcimi slnečnými lúčmi sa aj nízka oblačnosť v dolinách začala dávať do rýchleho pohybu. Dvíhala sa k nebesám a my sme nabrali smer späť na Poludňový grúň. Na ceste dolu sme stretali už početné skupinky lanovkových turistov, ktorí sa začali tmoliť zo Snilovského sedla po celom okolí. Cesta nazad už mala celkom iný nádych ako ráno a bolo zaujímavé sledovať ako sa preháňajú tiene oblakov po veľkých malofatranských úbočiach.

Okolo obeda sme už stáli na mieste nášho ranného hrebeňového štartu a tak sme odtiaľ pokračovali ďalej po hrebeni na Stoh (1608 m.n.m.). Spočiatku to bola normálna hrebeňovka s miernym klesaním a potom aj stúpaním no už zdiaľky bolo jasné že Stoh nie je len nejaká malá „kôpka“. Ako zavčas ráno, tak aj teraz nás dostatočne preveril v jeho polovici rozmoknutý terén ale tento sa dal v poraste omnoho ľahšie zvládať. Druhá polovica takmer dvojkilometrového výstupu už bola príjemnejšia a výhľad z vrcholu Stohu stál zato. Nízke a Vysoké Tatry sa týčili na horizonte. Pred nami sa ešte rozprestierala medzi vrchmi Krpeľanská priehrada a mesto Ružomberok s majestátnym vrcholom Choč. Ďalej sme pokračovali po červenej až na sedlo Medziholie, kde sa naša malá skupinka na čas rozlúčila s jedným z jej členom, ktorý si rýchlo začal vychutnávať po zelenej zostup do Štefanovej (625 m.n.m.) v mierne krivkajúcom štýle po tom, čo sa už pred Stohom začínalo ozývať jeho koleno. Nakoľko času bolo do západu slnka ešte dosť a červená značka pokračovala našim ďalším cieľom (to už do extrémnej časti hrebeňovky) bol ešte vrchol Veľkého Rozsutca (1609 m.n.m.), na ktorý bol v sedle napísaný tabuľkový výšlap 1:15 hod. Po 47 minútach sme si s Pedrom tľapli na vrchole pri kríži a musím povedať, že tento výšlap bol naozaj zlatým bombónikom na koniec nášho stúpania nahor. Spravili sme riadnu paletu fotiek v nádhernej scenérii, ktorá sa pred nami začala ukazovať už pred výstupom na Veľký Rozsutec ako na objednávku.

Po zaradení najvyššieho stupňa sme sa zrýchleným presunom presunuli do sedla Medzirozsutce a potom hor sa po modrej krásnym úsekom Horných dier a následne po žltej a zelenej, naspäť do Štefanovej. Poviem vám pravdu, bola to pre nás oboch zatiaľ najdlhšia a prevýšením najťažšia celodenná túra a obaja sme absolvovali takmer 35km a zdolali približne 2500 výškových metrov. Príroda v tomto kraji je naozaj prekrásna a poskytuje široké možnosti fotografovi na fotenie vo voľnej prírode, či už samotnej krajiny alebo si tu na svoje môžu prísť aj vyznávači napr. makrofotenia. Preto ako jednu z akcií na budúci rok isto naplánujeme celovíkendový fotovýlet v Malej Fatre na chate pod Chlebom, pretože toto je miesto, kde sa oplatí prísť opäť a zotrvať dlhšie ako jeden deň.